Ako sa mi nechcelo veriť

Mám rada kopce, moja naj... dovolenka je ísť na vrchol a len v tichu pozerať pod seba – a do neba. Nad mojou rodnou dedinou je kopec Pilsko, na slovenské pomery má len 1557 m, vyliezť hore z dediny vo výške okolo 800 m je krásna prechádzka s pozorovaním premeny krajiny.

Teraz som v Beckove a moju pozornosť upútal najvyšší kopec Považského Inovca ( i keď má len 1042 m) – takže moja turistická túžba sa opäť chcela realizovať. Horšie bolo zohnať niekoho, kto by tam išiel so mnou, lebo samú ma pustiť nechceli. Konečne sa nado mnou zľutovala sestrička Dária, moja susedka, a jednu krásnu nedeľu sa to malo uskutočniť.

Našla som trasu na internete, písali tam 15 km, ale 6 hodín cesty – no, asi sa pomýlili, veď 4 km dám za hodinu v pohode, nie? O pol desiatej sme vyrazili. Hneď za dedinou sme stretli pána, ktorý sa čudoval, že ideme tak neskoro – to malo byť ďalšie varovanie. Cesta bola krásna až do Selca, i keď sa nám podarilo stratiť značku, za dve a pol hodiny sme tam boli zhruba podľa plánu.

Keby sme tak tušili, čo nás čaká na poslednom úseku cesty! Taký kopčisko, chodník v serpentínach a to sme mali čo robiť, aby sme to udýchali. Na vrchol – aspoň ja – som sa naozaj doplazila. Obe „mŕtve“ sme padli pod pekný železný kríž, ktorý nás tam už čakal. Boli presne tri hodiny.

Tak sme sa pomodlili korunku k Božiemu milosrdenstvu, dojedli svoje zásoby, nasmiali sa svojej „nešportovnosti“ a vyliezli na vyhliadkovú vežu – ešteže tam bola, lebo sme stále boli v lese a výhľad žiadny.

Konečne sme sa odhodlali na zostup – asi tušíte, že to bolo ešte horšie, lebo sme museli stále brzdiť. Keď sme zliezali k Selcu, volala som sestričke predstavenej, aby pre nás prišli, mali sme dosť – a to si gratulujem, že existujú mobily a autá.

Ako je niekedy ťažko veriť, keď mám svoju predstavu – a to i vo vzťahu k Pánu Bohu. Pane, prosím, daj mi viacej viery.