Ako som hádzala šipku

Prišla som na to, že starnem, čo je asi jav normálny, len mne to akosi nechce dôjsť.

Na stretku s deťmi sme na kláštornej záhrade hrali na schovku. Je to úžasný pocit, keď počítate do 30, otvoríte oči a z tých krikľúnov okolo sebe nevidíte a nepočujete ani fňuk. Potom ich postupne nachádzam, občas bežím k pikole rýchlejšie, občas pomalšie, dá sa to.

Horšie je, keď sa mám schovať, lebo predsa len mám väčší objem než deti. Výhodu zase mám, že v čiernom pekne zapadnem i do zelene.

Teraz k tomu hlavnému – Sofia uhádla prst na prvý pokus, takže počítala do 10 - a už tryskom spustila. Stihla som sa otočiť, urobiť asi 3 kroky, preskočiť levanduľu a bola som na chrbáte, vôbec netuším ako (môj anjel strážca je úžasný). Najskôr som si nasadila „hlavu“ (i keď drží dobre, toto ešte nezažila, takže zotrvačne išla ešte 30 cm ďalej). Potom cítim, že ma pália dlane – aha, šipka sa skáče do bazéna. Kričalo koleno – našťastie len jedno a našťastie podo mnou udržiavaný trávnik. Nakoniec na mňa pozerá palec z roztrhanej podkolienky – jaj, tým som asi zakopla.

No, budem sa musieť začať krotiť. Duch je síce ochotný, ale telo slabé (Mt 26, 41).